Myslím, že som učiteľka

Autor: Lenka Dubielová | 27.11.2011 o 11:04 | (upravené 27.11.2011 o 11:39) Karma článku: 14,46 | Prečítané:  3572x

  Väčšina ľudí je prekvapená, keď im poviem, že som učiteľka. A keď sa ich potom opýtam, čo podľa nich učím, hneď mi prisúdia 1. stupeň (chápem, meriam len 155 cm :) alebo humanitné predmety. Slovenčinu (vraj  veľmi pekne rozprávam) alebo dejepis (o ou) alebo občiansku (no, pomoc). Nie, ja som prírodovedec. Matikárka. Biologička. „Vážne?" - nechcú mi veriť. „Nevyzeráte ako matikárka." Nevyzerám ( a ani nechcem vyzerať :). Ja stále tvrdím, že sa na učiteľku (zatiaľ) iba hrám. Učím štvrtý rok a je ešte kopec vecí, ktoré neovládam, ktoré sa učím. Ale učím. Podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.  

V júni som sa rozlúčila s deviatakmi, so svojou prvou triedou. Mali sme výnimočný vzťah. Boli to moje deti a chýbajú mi, ale život ide ďalej. Dostala som novú triedu. Ťažkú. Nikto mi ju nezávidí. Sú dni, keď tam ani nemám chuť vojsť (a to som tam denne). Stále riešim bitky, nadávky, ohováranie, hluk v triede, blbé poznámky... Napriek tomu cítim, že sú to moje deti. Sú ešte len šiestaci, ide to s nimi ťažko, ale ja verím, že raz pochopia... moje dohováranie, napomenutia, objatia, pohladenia, úsmevy. Verím, že aj s touto triedou budem mať výnimočný vzťah (pozitívne výnimočný).

Učiteľstvo je iné zamestnanie ako ostatné. Keď vám je zle, nemôžete spomaliť tempo, dať si dlhšiu pauzu. Zvonia na vás. Denne na vás čaká 100 detí, sledujú vás. Keď vám je zle, musíte vynaložiť oveľa viac energie. Ale deti vám ju vrátia. Tak ako ju vracajú mne. Napíšu mi lístoček... vraj mám pekný účes. Nakreslia mi obrázok... pre najlepšiu pani učiteľku pod slnkom. Obrátia sa na mňa s problémom, o ktorý sa nemajú s kým podeliť a potom mi s úľavou plačú v náručí. Alebo len potrebujú objatie. Vtedy mám pocit, že nie som zbytočná, že to, čo robím, má zmysel.

Moje deti vedia sčítať zlomky, porovnať desatinné čísla, skrátiť lomené výrazy, vymenovať vodnú hydinu, vysvetliť význam kostnej drene... ale čo je pre mňa dôležitejšie, vedia, že som tu pre nich. Aj keď kričím, aj keď som nervózna. Lebo aj taká som.

ps: Niektoré deti nevedia krátiť lomené výrazy, niektoré deti ma radšej nevidia, ale taký je život...


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Hotel v Taliansku zasypala lavína, záchranári vytiahli prvého mŕtveho

Lavínu pravdepodobne spôsobilo zemetrasenie.

KULTÚRA

Michal Havran: Keby som mal dnes osemnásť, bol by som zúrivým ateistom

Zo žartu sa nazýva salónnym teológom.

KOMENTÁRE

Migranti! Psssst! A nesiahajte na Snehulienku

V Moskve vydali príručku pre imigrantov ako sa majú v Rusku správať.


Už ste čítali?